Janko Alexy

biografia

Narodil sa 25. januára 1894 v Liptovskom Mikuláši, v mnohodetnej rodine Gustáva Alexyho, sedlára a výrobcu kočov. Detstvo prežil v ťažkých sociálnych podmienkach. V rokoch 1906-1912 študoval na gymnáziu v Lučenci. Od detstva túžil stať sa maliarom, no zhoršujúce sa poškodenie očí mu po maturite zabránilo v umeleckých štúdiách. Dlho nemohol nájsť uplatnenie, ktoré by ho napĺňalo: chvíľu študoval na poľnohospodárskej akadémii v Mosonmagyaróvári, chvíľu pracoval ako kominársky učeň v Liptovskom Mikuláši, chvíľu ako lekárnik v Prievidzi,... V čase I. svetovej vojny pôsobil ako ošetrovateľ rakúsko-uhorskej armády na ruskom i talianskom fronte. V rokoch 1919-1925 študoval maliarstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe, postupne v ateliéroch profesorov Loukotu, Bukovaca, Pirnera i Švabinského. Spolu s Gejzom Vámošom vydával v Prahe literárno-umelecký časopis Svojeť. V rokoch 1920 a 1936 podnikol študijné cesty do Paríža. Niekoľko rokov pracoval ako stredoškolský profesor slovenčiny a kreslenia v Bratislave. Po odchode z Bratislavy v roku 1929 sa venoval výhradne vlastnej tvorbe. V rokoch 1930-1932 žil v Martine, v rokoch 1932-1937 v Piešťanoch. V roku 1937 sa natrvalo presťahoval do Bratislavy. Zomrel 22. septembra 1970 v Bratislave.

osobnosť

„Poznali sme ho ako nevšedného nadšenca, blúdiaceho po starých kaštieľoch, stráňach, úbočiach našich hôr, zahľadeného do krásy, čo vytvoril slovenský človek, poznali sme ho ako írečitého, svojrázneho človeka, organizátora.“
(Daniel Šulc)

charakteristika tvorby

„Alexyho prózu i Alexyho maľbu živia umelcove dojmy zo života, dojmy o ľuďoch, veciach a udalostiach, s ktorými sa stretol, ktoré ho rozrušili alebo rozosmiali a ku ktorým si vždy udržal postoj človeka, akoby odsúdeného na bezmocné vnímanie dobrého i zlého. V Alexyho tvorbe zaznieva citlivý prízvuk nenávratnosti, prekrývaný až detsky naivnou vierou a dôverou v čosi nádherné, veľké, čo má prísť v budúcnosti, ba možno, že už s úsvitom zajtrajšieho dňa.”
(Marián Váross)

maliar

Patrí k zakladateľským osobnostiam novodobého slovenského výtvarného umenia. So zanietením rozvíjal národný historizmus v maliarstve aj v prvej polovici 20. storočia, s obľubou spracúval jánošíkovskú tematiku i veľkomoravské historické témy. Modernými výtvarnými prostriedkami sa pokúšal o monumentalizáciu typickej slovenskej dediny a slovenského ľudu. Od roku 1929 uskutočnil spolu s priateľmi - výtvarníkmi Milošom Bazovským a Zolom Palugyayom niekoľko výprav do rôznych regiónov Slovenska (Turiec, Orava, Podpoľanie, Horehronie). Tieto cesty mali osvetový charakter: maľovali, organizovali putovné výstavy aj na slovenskom vidieku, venovali sa kultúrno-výchovnej činnosti. Od tých čias sa zaoberal maľovaním krajiny a portrétov štylizovaných podľa národných tradícií. Inšpiroval sa ľudovou poetikou, dedinskými námetmi i lyrickou krajinou. Rozvíjal ich v jednoduchej modelácii a farebnosti, ktoré dodávajú jeho dielam baladický charakter. Pracoval najmä s technikou pastelu. Neusiloval sa o analytický záznam krajiny, architektúry či portrétovaných. Jeho ambíciou bolo väčšmi zachytiť náladu. V 50. rokoch sa venoval taktiež monumentálnym realizáciám mozaikovým - oknám i tapisériám. Po návrate do Bratislavy s obľubou maľoval mestské zákutia. Celý život sa snažil výtvarne zachytiť krásu slovenských hradov, zámkov, kaštieľov i iných historických objektov.

z tvorby

Slovenská madona
V kostole
Rodina
Žena
Z Heľpy
Dievča s džbánom
Deti
Porada

spisovateľ a publicista

Takmer celý život sa venoval aj literárnej tvorbe, publicistike a slovenskej výtvarnej histórii. Do literatúry vstúpil v 20. rokoch 20. storočia. Všetky jeho prozaické diela vychádzajú z osobných skúseností, majú spomienkovo-autobiografický ráz. Sú akýmisi reprodukciami spomienky, zážitku, monológom citlivého a vnímavého pozorovateľa. Zaujmú svojou presvedčivosťou, úprimnosťou, ľahkosťou, hravosťou, jednoduchosťou až prostotou. Ich typickými znakmi sú citovosť, emotívnosť a svojrázny humor. Aj keď im chýba hlbší filozofický ponor, zaujmú svojou sugestívnosťou. Hlavnými hrdinami sú skromní a nenápadní ľudia, vzbudzujúci hlboký súcit. Svojím spisovateľským umením však nikdy nedosiahol úroveň svojho maliarskeho majstrovstva.

literárne dielo

Jarmilka (1924) - zbierka krátkych próz
Grétka (1928) - zbierka krátkych próz
Veľká noc (1930) - zbierka krátkych próz
Na voľnej vôľuške (1932) - zbierka fejtónov z potuliek Slovenskom
Hurá! (1935) - román
Už je chlap na nohách (1936) - román
Zlaté dno (1940) - román
Dom horí (1942) - román
Osudy slovenských výtvarníkov (1948) - svojrázne beletrizované životné príbehy známych i menej známych slovenských výtvarných umelcov
Profesor Klopačka (1949) - román
Život nie je majáles (1956) - beletrizovaná autobiografia
Ovocie dozrieva (1957) - beletrizovaná autobiografia
Tam ožila sláva (1970) - umeleckohistorická próza o rekonštrukcii Bratislavského hradu

neúnavný organizátor

Počas celého svojho života bol činný ako organizátor a podporovateľ kultúrneho života, neustále a neúnavne organizoval umelecké výstavy, prednášky, besedy, kultúrne večierky,... Bol nielen umelcom, ale aj pedagógom a usmerňovateľom a propagátorom mladých talentov doma i v zahraničí. Bol iniciátorom a „vytrvalým“ bojovníkom za záchranu slovenských historických pamiatok i mnohých pozoruhodností. Významne sa zaslúžil o záchranu a obnovu Bratislavského hradu.

sen o piešťanskej kolónii

Janko Alexy veľmi túžil v Piešťanoch, v prostredí „svetových“ kúpeľov, vybudovať prosperujúcu umeleckú kolóniu, aké v iných krajinách vytvárali najmä plenéroví maliari. Inšpirovali ho umelecké kolónie v Kecskeméte a v Szolnoku.
Ako vytrvalý organizátor slovenského kultúrneho života veril, že kolektívne spolužitie a tvorivá spolupráca výtvarných umelcov prinesie svoje plody v mohutnom rozmachu slovenského výtvarného umenia.
Alexyho vízie PIEŠŤANSKEJ UMELECKEJ KOLÓNIE:„Umelecká kolónia bude mať ďalekosiahly kultúrny význam. Bude jedinečným podnikom v Republike. V Piešťanoch zvýši cudzinecký ruch. Upúta pozornosť verejnosti na toto miesto. Stane sa strediskom spoločenských stykov a východiskom nového rozvoja v slovenskom umení. Dosiaľ J. Alexy postavil dom a maliar Benka zakúpil pozemok. Ďalej vážne sa zaujíma o kolóniu dvanásť umelcov, ktorí však nemajú peniaze na stavbu vlastného domu. Potrebujú pomoc...“

„Títo umelci svojou milou a spoločenskou povahou budú miláčikmi a pýchou mesta...“
(z listov Obecnej rade mesta Piešťany)

v dátach

1931 navštívil Piešťany po prvýkrát pri príležitosti spoločnej výstavy Alexy - Bazovský - Palugyay

1932 podľa projektu architektov Szőnyiho a Wimmera si dal v Piešťanoch postaviť rodinný dom s ateliérom, ktorý sa mal stať centrom kolónie umelcov, v zime sa do Piešťan presťahoval

1933 prípravné práce k činnosti umeleckej kolónie - propagácia v tlači i rozhlase, rokovania, prisľúbená podpora zo strany mesta i riaditeľstva kúpeľov, samostatná výstava v Piešťanoch

1934 činnosť umeleckej kolónie - v lete prišli tvoriť do Piešťan početní umelci: J. Kollár, J. Ilečko, Z. Palugyay, L. Čemický, Š. Žambor,...

1935 mnohí umelci strávili leto opäť v Piešťanoch, uskutočnila sa Výstava umelcov v Piešťanskej kolónii ako výsledok ich spoločnej práce (Alexy, Palugyay, Kollár, Čemický, Žambor, Ilečko), 14. júla sa z umeleckej kolónie vysielala rozhlasová reportáž

1936 množiace sa finančné ťažkosti, stagnujúca výstavba, sľúbená pomoc zo strany mesta i kúpeľov neprichádza, leto v Piešťanoch strávilo už len pár umelcov

1937 sklamaný Alexy sa sťahuje do Bratislavy, vzdáva sa myšlienky na vybudovanie kolónie

O prácu a život v kolónii prejavili záujem aj mnohí ďalší umelci - Benka (kúpil si pozemok neďaleko Alexyho domu), Bazovský, Kajlich, Buzna, Gwerk, Polkráb, Želibský, Pospíšil, avšak nezáujem kompetentných i narastajúca hospodárska kríza im ich snaženia znemožnili. Sen Janka Alexyho sa rozplynul...

roky v piešťanoch

Janko Alexy žil v Piešťanoch v rokoch 1932-1937. Po príchode do Piešťan tu nebol rodinne osamotený. V Piešťanoch žil jeho brat Jozef, ktorý tu pôsobil ako okresný kominársky majster. V roku 1933 sa v Piešťanoch oženil so Šarlotou Buganovou, pôvodom z Poľska. Zo svojho domu v romantickej samote na miernej vyvýšenine, za riekou Váh, na úpätí Rádiového vrchu (Červenej veže), mal pekný výhľad na rieku i okolitú prírodu (dnes Cesta Janka Alexyho, Banka). Vo voľnom čase sa venoval pestovaniu ovocných stromov, chovu domácich zvierat i starostlivosti o včely. Bol členom Piešťanskej muzeálnej spoločnosti. Aj počas rokov prežitých v Piešťanoch veľa maľoval (Dedinské domy, Pod lesom, Letná krajina od Piešťan, Jesenná krajina, Oráč od Piešťan, Sestry,...), aj keď toto obdobie nepatrí k jeho maliarsky najplodnejším, pretože veľa so svojej energie venoval organizovaniu umeleckej kolónie.
Počas svojho pôsobenia v Piešťanoch vydal tri knihy (Na voľnej vôľuške, Hurá!, Už je chlap na nohách), napísal množstvo publicistických príspevkov. Spomienky na Piešťany nachádzame v mnohých jeho prózach (napr. Boli sme na odchode do Piešťan). O rokoch prežitých v Piešťanoch rozpráva podrobnejšie vo svojej autobiografii Život nie je majáles (1956).
V rokoch, keď v Piešťanoch žil Janko Alexy, sa práve dokončoval „Sklený most“ cez rieku Váh. Aj on bol jedným z členov komisie, ktorá mala rozhodnúť o výtvarnom dotvorení mostnej kolonády. Práve Janko Alexy odporučil, aby návrh na leptané okná nakreslil Martin Benka. Neskôr sa do Piešťan vrátil aspoň symbolicky počas prác na návrhoch mozaikových okien kostola (1951).

na záver

„Literatúru a výtvarné umenie mám rovnako rád, i keď sa považujem len za maliara.“
(Janko Alexy)