Dušan Dušek

prozaik, básnik, scenárista

Biografia

Narodil sa 4. januára 1946 v Gbelciach v rodine lesného inžiniera. Základnú školu vychodil v
Piešťanoch, zmaturoval na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave. Absolvoval štúdium geológie a chémie na Prírodovedeckej fakulte UK. Po skončení vysokoškolského štúdia pracoval ako lektor vo vydavateľstve Smena, neskôr ako redaktor v časopisoch Tip, Kamarát, Slovenské pohľady. V rokoch 1979 až 1989 sa ako profesionálny spisovateľ venoval výlučne literárnej tvorbe. Od roku 1993 zároveň vyučuje scenáristiku a dramaturgiu na VŠVU, v súčasnosti pôsobí ako vedúci Ateliéru scenáristickej tvorby na tamojšej Filmovej a televíznej fakulte. Žije v Bratislave.

Charakteristika tvorby

Dušan Dušek obohatil slovenskú literatúru najmä tým, že svoju poetiku postavil na detaile s autobiografickým nábojom, čím sa jeho prozaická tvorba dostala do kontrastu s oficiálnou ideologizovanou literatúrou. Dušek sa vypracoval na jedného z najlepších slovenských poviedkárov. V jeho prózach vystupujú drobné rázovité postavičky, ktoré prinášajú nielen autorskú skúsenosť z detstva, ale aj imaginatívnosť a jemnú psychologickú drobnokresbu. Jeho prozaické umenie je  založené na hlbokom poznaní duše dedinského človeka i sociálneho kontextu, v ktorom tento človek žije, prípadne žil.  Toto  poznanie však predkladá čitateľovi pomocou súčasných výrazových prostriedkov a z dnešných stanovísk, čím výrazne rozširuje paletu súčasnej prózy.
 Vo svojich prózach využíva humor, iróniu, čitateľ v nej nájde množstvo slovných hračiek a  bonmotov.

Jeho poviedky spájajú realitu s obrazotvornosťou, iracionalitu s tajomnosťou. Častým kompozičným a štylistickým postupom v jeho tvorbe je  zatemňovanie, stajomňovanie zmyslu rozprávaného príbehu alebo ľudských vzťahov a konfliktov. Čitateľ sa ocitá v pozícii náhodného, vonkajšieho pozorovateľa alebo svedka udalostí, rozhovoru a  môže si to len domyslieť alebo vytušiť, o čo postavám ide.

 Frekventovanou témou Dušekových poviedok je popri detstve aj vzťah medzi mladou a staršou generáciou, cez ktorý kriticky zobrazuje zložité spoločenské, sociálne a politické súvislosti.

Jeho tvorba pre deti vyniká  hĺbkou  a citlivosťou, s akou sa vo svojich poviedkach a rozprávkach dotýka detstva. Detstvo nezobrazuje idylicky, ale ako čas ľudského dozrievania, ktoré prináša niekedy i sklamania či úzkosť. Deťom sa prihovára humorne i láskavo, no nikdy  so zámerom poúčať.

Za svoju tvorbu pre deti dostal v roku 1992 Cenu Trojruža, kniha próz Pešo do neba bola  v roku 2001 poctená prestížnou Cenou Dominika Tatarku .

Tvorba pre deti
Najstarší zo všetkých vrabcov (1976)
Pravdivý príbeh o Pačovi (1980)
Pištáčik (1980)
Deň po dlhom daždi býva voňavý (1984)
Pištáčik sa žení (1985)
Babka na rebríku (1987)
Dvere do kľúčovej dierky (1987)
Srdcovky (1989)
Rodina z jedného kolena (1991)
Daidalos a Ikaros (1994)

Tvorba pre dospelých

Próza
Strecha domu (1972)
Oči a zrak (1975)
Poloha pri srdci (1982)
Kalendár (1983)
Náprstok (1985)
Prášky na spanie (1987)
Milosrdný čas (1992)
Kufor na sny (1993)
Teplomer (1996)
Pešo do neba (2000)
Mapky neznámeho pobrežia
(2001)
Vták na jednej nohe (2003)
Zima na ruky (2006)

Poézia
Dúšky (1990)
Príbeh bez príbehu (1994)
Scenáristika
Ružové sny (1976 – s Dušanom
Hanákom)
Ja milujem, ty miluješ (1980 – s Dušanom Hanákom)
Sojky v hlave (1983)
Vlakári (1988)
Krajinka  (1990 s Martinom Šulíkom)
Rozhlasová tvorba
Muchy v zime
Rýchlik
Strojček na spomienky
Pretože aj napriek tomu
Preložené diela
Pištáčik sa žení (1988 - do ruštiny)
Kalendár (1985 - do maďarčiny)
Dvere do kľúčovej dierky (1992 - do poľštiny)
Pešo do neba (2003 - do nemčiny)

Vlastnými slovami...

„Sú to reči a rečičky, čo som dostal do daru, vošli mi do ucha a blúdili v tele spolu s obrázkami ľudí a krajiny, až sa premenili na atrament v mojom guľôčkovom pere.“

„Čítanie je jeden z najčistejších spôsobov slasti. Pociťujem ho od svojich detských čias. Ja si to už ani nepamätám, ale mama mi hovorila, že som čítaval v kúpeľni sediac na práčke s opretými nohami o vaňu. Pre čítanie som bol ochotný zabudnúť naozaj na všetko.“

Dušan Dušek a Piešťany

„Saint-Exupéry povedal, že všetci pochádzame z krajiny detstva. A to moje detstvo sú naozaj Piešťany. V tomto meste som chodil do školy do svojich štrnástich rokov a ešte rok a pol som tu býval, kým sme sa neodsťahovali do Bratislavy. Zážitky v detstve sú preto také krásne, lebo prichádzajú nové nepoznané veci, všetko sa zažíva prvý raz, prvý raz ide človek do školy, zamiluje sa, ide na výlet… To najlepšie ostáva v pamäti a z toho človek vládze žiť. Zážitky z detstva akoby časom opeknievali, preto na ne ľudia spomínajú. A ja sa preto takisto neustále vraciam do Piešťan ku konkrétnym ľudom, zážitkom a historkám.“

„Ale o detstve som písať neprestal, objavuje sa u mňa v mnohých prózach, lebo jeho definícia je ľahká - raj, čo v tomto živote máme, je práve detstvo. Sú chvíle, keď si napríklad spomeniem, akú eufóriu som prežíval zo svetla v piešťanskom kúpeľnom parku. Viem si presne vybaviť, ako idem na bicykli a vnímam, ako je tam nádherne. Dodatočne si uvedomujem, aké som mal šťastie, že som sa hýbal v nádhernom prostredí kúpeľného mesta, ktoré je neporovnateľné s tým, čo vidí dieťa, keď musí ísť po ulici v Petržalke. Ono má takisto svoj zázračný svet a svoju zázračnú dušičku, ale to okolie je šedivé a drsné...