Gejza Vámoš

biografia

Narodil sa 22. decembra 1901 v židovsko - kresťanskej rodine železničného úradníka v Dévabánya v Maďarsku. Študoval a v roku 1919 aj zmaturoval na maďarskom gymnáziu v Nitre. V rokoch 1919-1925 bol poslucháčom medicíny na Lekárskej fakulte KU v Prahe. Štúdium sčasti absolvoval aj v Anglicku. Od roku 1925 bol vojenským lekárom v Bratislave, potom krátko asistentom u prof. MUDr. Cmunta v Ústave balneológie a fyziatrie v Prahe. V rokoch 1929-1939 žil a pracoval v Piešťanoch. Od roku 1928 bol členom výboru Spolku slovenských spisovateľov. Roku 1932 absolvoval externe filozofiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 1939 odišiel zo Slovenska natrvalo, z dôvodov osobných i politických. Ako lekár pôsobil v Číne, krátko na Tchaj-wane a od roku 1949 v Brazílii. Zomrel 18. marca 1956 v Muriaé v Brazílii, kde je aj pochovaný.

osud

„Životný príbeh židovského spisovateľa Gejzu Vámoša pripomína čln, ktorý si rozbúrené more pohadzuje na vlnách. Obkľúčenie morom neznáma, to bola poloha, ktorú si Vámoš v živote vyskúšal najčastejšie... Topil sa v mori neznáma, vo vlastnej samote, ktorú si vybral ako svoj ľudský údel.“
(Drahoslav Machala)

zaujímavosti

Veľa cestoval. Okrem krajín, v ktorých žil a pracoval v určitých úsekoch svojho života, navštívil aj Anglicko, Holandsko, Nemecko, Francúzsko, Indiu i Japonsko. Počas svojho pobytu v Číne sa nakazil tropickou chorobou beri-beri a jej priebeh, účinky aj liečbu skúšal na vlastnom tele ako pacient. Ako lekár objavil spôsob liečenia choroby označovanej ako „hong-kong-noha“. Bol propagátorom esperanta, ktoré považoval za jazyk budúceho zjednoteného ľudstva.

tvorba

Patrí k významným slovenským spisovateľom medzivojnového obdobia, ktorého tvorbu charakterizuje naturalizmus a výrazné expresionistické črty, ktoré v sebe spájajú dva protipóly autorovej prozaickej orientácie: popri pesimizme, skepse, pohŕdaní, irónii či dokonca nenávisti voči spoločnosti v jeho životnej filozofii je tu evidentná aj prítomnosť hlbokej lásky k človeku i ľudstvu.
Literatúre sa začal venovať už počas štúdií v Prahe. Spolu s Jankom Alexym založil a redigoval časopis Svojeť (1922), v ktorom uverejnil svoje prvé poviedky. Časopisecky publikované novely vydal v knižnom debute Editino očko (1925).
V rozsiahlom dvojzväzkovom románe Atómy Boha (1928) vychádzal z vlastných skúseností a lekárskych, filozofických i psychologických poznatkov. Osud hlavného hrdinu, lekára - altruistu, ktorý sa nakazí smrtiacim bacilom, aby na vlastnom tele skúmal priebeh ochorenia i účinky objaveného lieku, v mnohom pripomína budúci osud samotného autora.
Novela Jazdecká legenda (1932) je satirickým vykreslením zážitkov lekárov, ktorí absolvovali vojenský jazdecký výcvik. Vrcholom jeho tvorby je román Odlomená haluz (1934), v ktorom sa zaoberá ojedinelým námetom v slovenskej literatúre - židovskou otázkou. Román bol všeobecne uznaný kritikou, ocenený v súťaži vydavateľstva Melantrich, avšak v osobnom živote mu priniesol nemalé problémy. Rozoberá v ňom postavenie a spôsob života židov na Slovensku v období okolo prvej svetovej vojny, sarkasticky sa vyslovuje o židovských náboženských praktikách a rituáloch, je zástancom asimilačných teórií.
Jeho posledný prozaický pokus Hrušovianski hriešnici (1938) vyšiel v českom časopise A-Zet. Pokúšal sa aj o dramatické a filmové práce.
Po odchode zo Slovenska, v emigrácii, sa literárne odmlčal.

charakteristika tvorby

„Gejzu Vámoša vnímala literárna kritika a kultúrna verejnosť ako l´enfant terrible slovenskej literatúry. Jeho dielo sa hodnotilo ako pesimistické, naturalistické, poznačené biologickým determinizmom a nihilizmom. Vámošov vstup do literatúry začiatkom 20. rokov bol síce konformný (vyznáva sa z lásky k národu a hýri idealizmom), ale čoskoro sa všetko zmení. V prozaických prácach, v ktorých si spočiatku počínal konvenčne, začal porušovať ustálené pravidlá a v literárnej publicistike polemizuje temer s každým. Skrátka, z milujúceho syna národa stal sa nespratným indivíduom, sám si vyrábal oponentov a nepriateľov napravo i naľavo. Pritom, hoci to znie paradoxne, všetko, čo píše a o čom píše, dýcha skutočným záujmom o človeka a o jeho osud. Vlastne je to jeho jediný literárny záujem, ktorému podriadil všetko. Chce človeka vychovávať a hnevá sa nielen ako publicista, ale aj ako prozaik na človeka, ktorý sa odmieta racionálne správať a rúti sa kdesi do záhuby. Neváha používať pritom expresívne výrazy a drsný jazyk. Je lekár, ktorý si zaumienil liečiť nielen telo, ale aj dušu, teda ľudské vedomie. Ako prozaik sa nespolieha len na románový príbeh a umeleckú metaforu, o problémoch, ktoré nastoľuje, sa vyjadruje často bezprostredne, autorsky ustavične vstupuje do deja, cituje odborníkov, uverejňuje štatistiky, jeho digresie majú nezriedka podobu traktátu. To všetko rozbíja románovú kompozíciu, čo mu dobová kritika dôrazne vyčítala. Dnes sa viacerým znalcom jeho diela zdá, že sa tu prvýkrát prakticky uplatnili princípy postmodernizmu.“
(Vladimír Petrík)

„Bol to autor večne hľadajúci, a teda aj často experimentujúci.“
(Jaroslav Rezník)

roky v Piešťanoch

Po štúdiách sa usadil ako lekár v Piešťanoch, s týmto mestom ho teda spojilo to najpodstatnejšie, čím toto mesto žije. Od roku 1929 tu začal pracovať ako kúpeľný lekár a lekár Okresnej nemocenskej pokladnice v Piešťanoch, bol špecialistom na balneológiu a liečenie reumatizmu. Svoju prvú ambulanciu mal na dnešnej Winterovej ulici. Ako lekár bol obľúbený zvlášť u chudobných, ktorých často liečil zdarma. Medzi jeho pacientov patrili aj mnohé významné osobnosti: liečil zakladateľa českej modernej literárnej kritiky Františka Xavera Šaldu i anglického historika, spisovateľa, novinára, obhajcu práv Slovákov v Uhorsku Roberta Williama Seton-Watsona, u nás viac známeho pod pseudonymom Scotus Viator.
V Piešťanoch napísal i takmer všetky svoje diela. Písal recenzie na literárne diela svojich súčasníkov. Aktívne sa zúčastňoval na kultúrnom živote v Piešťanoch. Redigoval časopis Piešťany a okolie a týždenník Piešťanské zprávy.
V piešťanskej spoločnosti nebol príliš obľúbený, mal tu neustále konflikty, ktoré vyplývali z jeho zložitej a neskrotnej povahy, ako aj vyhranených životných a svetonázorových postojov. Keď si v jednom zo svojich pripravovaných románov dovolil kritizovať súdobú spoločnosť, židovský náboženský konzervativizmus, antisemitizmus a dotknúť sa aj pomerov v Piešťanoch, ktoré nazýva Bahňany, spôsobil rozpútanie tzv. bahnianskej aféry. Piešťanská židovská obec podala pražskému i bratislavskému Ústrediu židovských obcí návrh na trestné oznámenie na Vámoša. Aj Spolok kúpeľných lekárov apeloval na Lekársku komoru, aby Vámoša vylúčili zo svojich radov „za urážku lekárskeho stavu, najmä piešťanského“. Dôsledky tejto aféry ho hlboko osobne poznačili a určite prispeli k rozhodnutiu odísť zo Slovenska. V marci 1939 odchádza z Piešťan i Slovenska.
Jeho pôsobenie v Piešťanoch pripomína pamätná tabuľa na Vile Vilczek na Kukučínovej ulici č. 2. V tomto dome v rokoch 1929-1939 žil a mal tu aj ordináciu. Ešte za svojho pôsobenia v Piešťanoch neraz propagoval piešťanské kúpele v zahraničí, v Londýne uskutočnil niekoľko ukážok liečby piešťanským bahnom - Piešťany Mud Treatment Demonstrations. V propagácii kúpeľov pokračoval aj neskôr v emigrácii. Z jeho listov je známe, že reumatikov v ďalekej cudzine liečil piešťanským bahnom, ktorého vzorky mu opakovane do sveta posielal otec.

na záver

„Pisateľ týchto riadkov v tisícich pochybnostiach, s nadšením pre lepší a nový svet s hrôzou tušenej krvavej kataklizmy kládol veľké očakávania
v sprostredkujúcu moc dvoch veľkých faktorov kultúrneho života: vedy lekárskej a literatúry... Ak sa hovorí, že umenie zušľachťuje, medicína naučí vidieť a myslieť. Musí to byť pravdaže medicína vradená do koľají filozofického myslenia.“
(Gejza Vámoš)