Ivan Krasko

biografia

Narodil sa 12. júla 1876 v gemerskej dedinke Lukovištia. Študoval na niekoľkých gymnáziách: na maďarskom v Rimavskej Sobote, na nemeckom v Sibiu a na rumunskom v Brašove, kde aj v roku 1896 zmaturoval. V rokoch 1900-1905 bol študentom Českého vysokého učení technického v Prahe. Ako chemický inžinier pôsobil potom v Čechách: najprv v cukrovare v Kloboukoch, neskôr v chemickej továrni v Slanom. Po vypuknutí I. svetovej vojny narukoval do vojenskej služby. Po vzniku Československej republiky v roku 1918 začal pracovať na Slovensku ako štátny úradník, stal sa poslancom Národného zhromaždenia, neskôr senátorom. V súvislosti s politickou situáciou sa rozhodol v roku 1938 odísť do dôchodku. Dlhé roky prežil v Bratislave, no v roku 1943 sa rozhodol presťahovať do Piešťan. Zomrel 3. marca 1958 v Bratislave, pochovaný je v rodných Lukovištiach.

pseudonym

Jeho vlastným, občianskym menom bolo meno Ján Botto. Publikovať začal v Slovenských pohľadoch v roku 1896 pod umeleckým menom Janko Cigáň. Keď zvedaví literárni redaktori odhalili jeho identitu, využíval začas i pseudonym Bohdana J. Potokinová. Svoju prvú básnickú zbierku Nox et solitudo v roku 1909 publikoval už pod menom Ivan Krasko. Toto meno mu vymyslel Svetozár Hurban Vajanský, redaktor a krstný otec básní tejto zbierky.

tvorba

Ivan Krasko je zakladateľská osobnosť modernej slovenskej lyriky, vrcholný reprezentant slovenskej predvojnovej poézie, vedúca osobnosť generácie básnikov Slovenskej moderny a slovenského symbolizmu, významný básnik európskeho symbolizmu.
Už v časopisecky uverejnených básňach zaujal civilnou piesňovou lyrikou obnaženého privatissima, básňami smutného ladenia vyvierajúcimi z nenaplneného jednostranného ľúbostného vzťahu, z pocitu osudového oneskorenia, premárnenia príležitosti a zo sklamaných očakávaní. Dokázal presne pomenovať rozporné pocity existencie moderného človeka v interakcii s hraničnými momentmi života.
V jednej zo svojich básni výstižne nazval svoju poéziu „vzlykmi nahej duše“. Väčšina jeho lyrického diela vznikla v odlúčení a v samote rokov, ktoré pracovne strávil v Čechách. Od roku 1896 prispieval básňami do Slovenských pohľadov, ale jeho skutočný veľký vstup do slovenskej literatúry sa udial až v rokoch 1905-06, keď v časopise Dennica vyšiel cyklus básní Lístok. Takmer celá jeho tvorba je zhrnutá v dvoch básnických zbierkach Nox et solitudo (1909) a Verše (1912). V prvej z nich dominovala piesňovosť a baladickosť i kondenzovaný lyrický prejav. V druhej vrcholí jeho poézia domova, načrtnutá najmä v sociálnej polohe. Po ich vydaní sa básnicky odmlčal. Prekladal z rumunskej poézie, je autorom aj niekoľkých próz. Jeho rozsahom neveľké básnické dielo patrí ku klasickým hodnotám slovenskej literatúry.

slovami iných

„Krasko svoje verše charakterizuje ako vzlyky nahej duše. Pomenovanie vzlyky odkazuje k trápeniu, bolesti, plaču, k vypätej emocionálnosti a k dramatickému napätiu. Kraskova lyrika má vážne ladenie, je vcelku pochmúrna, smutná, do značnej miery bezútešná. Pomenovanie duša vyjadruje základný priestor jeho poézie, priestor psychiky ľudského jednotlivca. Atribút nahej konotuje odkrytosť, obnaženosť, nechránenosť, bezbrannosť. Kraskova lyrika je najmä lyrikou citovo frustrovaného subjektu, pričom citová frustrácia v nej nadobúda charakter existenciálnej frustrácie. Básnik je frustrovaný sebou a inými, samotou, jednotvárnosťou existencie, odlúčenosťou od domova, situáciou národa. Kraskova lyrika má analytický ráz. Krasko je aj analytikom tajomných, nepochopiteľných, iracionálnych polôh ľudského bytia a ľudských vzťahov a vôbec záhad života.“
(Ján Zambor)

vlastnými slovami

„Verše písať je ľahko. Ale písať básne je veľmi, veľmi ťažká vec. Mnoho času a vnútorného premietania treba, aby sa vyvinula v duši cenná myšlienka, aby sa zo všetkých strán vykryštalizovala tak, že nemožno sa potom zadrapiť do ničoho. Ja pri svojom dnešnom zamestnaní nemám naprosto času ani potrebného kľudu. Verše písať nechcem! Mechanicky, silene, vo veľkom. I to má síce svoj význam, čo by ináč dávali tí redaktori do novín, ale ja sa na to nepodujmem.“
(z časopisu Mladé Slovensko, 1922)

„Je pravda, že som od malička mal prepiate precitlivené svedomie: Nikomu neublížiť, ani človeku, ani zvieraťu, ani stromu.“
(z rukopisných poznámok, 1954)

„Jedna z požiadaviek, kladených na lyrickú tvorbu, je to, aby čitateľ lyrickej básne hneď po prečítaní pocítil jej účinok, jej zapôsobenie. Ak sa tak nestane, tak to nie je dobrá lyrická báseň, najmä ak ju treba ešte aj vysvetľovať...“
(rozhlasová prednáška, 1956)

roky v Piešťanoch

V Piešťanoch žil od roku 1943. Presťahoval sa sem z Bratislavy ako 67-ročný. Pôvodne býval na dnešnej Winterovej ulici, v roku 1947 sa presťahoval do domu na malebnom nábreží Váhu, ktoré sa stalo miestom pre dni jeho staroby. Žil tu nenápadne a v ústraní spolu so svojou manželkou Elenou. Básnicky činný už dlhé roky nebol, venoval sa prekladom z diel rumunských básnikov. V Piešťanoch ho navštevovali priatelia, známi i obdivovatelia a ctitelia jeho poézie. Prichádzali sem za ním nové a nové pokolenia slovenských spisovateľov: Vojtech Mihálik, Dominik Tatarka, Milan Ferko a iní. Na sklonku života sa tu tešil všeobecnej úcte. V Piešťanoch žil do roku 1958.

Tohto veľkého básnika pripomína dnes nábrežie Váhu, ktoré dostalo po ňom svoje meno. V dome, v ktorom žil 15 rokov, je zriadená Pamätná izba Ivana Krasku, ktorá je súčasťou Balneologického múzea. V prvej časti expozície sa môže návštevník vrátiť do čias, kedy tu Ivan Krasko žil. Pracovňa so zaujímavou knižnicou i spálňa sú zariadené ako za básnikovho života. Druhá časť expozície približuje básnikov život a dielo prostredníctvom unikátnych dokumentov a fotografií.

z tvorby

Srdce moje
Srdce moje, bludné srdce,
odcudzené vlastnej hrudi,
kam sa ženieš, kam sa náhliš,
čo ťa vábi, čo ťa lúdi?
Vodievam ťa šírym poľom
po kvetnastej lúke, nive,
i po háji plnom stínu
učičíkať túhy divé.
Hľa, tu v poli plno kvetov,
každý vysmiate má líce,
a tam v háji breza, dubec
dá ti piesní na tisíce.
V olšinách zas potok hudie
tichú snivú melódiu,
hravé vlnky prepletavo
z lúčov slnka vence vijú:
Nechceš počuť, nechceš vidieť,
odcudzené vlastnej hrudi:
len sa ženieš, len sa ženieš,
kam ťa čierne oko lúdi...
(Zo zbierky Nox et solitudo)