Cintoríny

Trvalá prítomnosť človeka na území dnešných Piešťan je nesporne dávnejšia, ako prvá známa zmienka o existencii sídla nazvaného latinsky Pescan, zanechaná roku 1113 stredovekým pisárom. Ak tu ľudia žili, tak aj umierali a i dávna spoločnosť  musela pochovávať svojich mŕtvych. Hroby z jedenásteho storočia – a tie nemusia byť najstaršie – sa zistili pri archeologickom výskume na Detvianskej ulici. Ešte v prvej polovici dvadsiateho storočia sa pochovávalo na Pažickom a Teplickom cintoríne, ktoré boli medzičasom zrušené. Mnoho pietnych polí zaniklo bez poznateľnej stopy. Tri z jestvujúcich cintorínov sú prístupné z ulíc Bratislavskej, Žilinskej a Jánošíkovej; štvrtý cintorín je v izolovanej mestskej časti – bývalej samostatnej obci – Kocurice. Na týchto pietnych miestach odpočívajú tisíce zosnulých; prostí ľudia i významní umelci, vedci, lekári, kňazi, učitelia, stavitelia, zaslúžilí organizátori... Niekto má nenápadný hrob, iný  zďaleka viditeľný náhrobok.

Nekropoly, mestá mŕtvych, pietne polia, či ako sa zvyknú ešte nazývať cintoríny, sú však nielen miestom posledného odpočinku zosnulých, ale predstavujú  i plenérové galérie sepulkrálneho umenia; sú tiež priestormi na prezentáciu drobnej architektúry a sadovníckych úprav. V týchto súvislostiach majú aj nezanedbateľnú  historickú hodnotu.


CINTORÍN NA BRATISLAVSKEJ CESTE

CINTORÍN NA BRATISLAVSKEJ CESTE založili počiatkom tridsiatych rokov minulého storočia podľa projektu architektov F. Wimmera a A. Szőnyiho. Z pochopiteľných pragmatických dôvodov dostal prívlastok Nový. Z 54 199 m²  veľkého pozemku sa každej z troch vtedy dominantných konfesií vymedzila primeraná vlastná plocha a pre každú náboženskú obec sa postavili samostatné ceremoniálne budovy. Tie boli usporiadané tak, aby vytvárali celistvú architektonickú zostavu. Časom sa vzájomná izolácia evanjelickej a katolíckej zložky prežila a separovaný zostal iba bet olam pre vyznávačov židovského náboženstva. Na spojenej ploche pôvodne dôsledne oddelených kresťanských zložiek – z plota zostali iba zvyšky – vznikol občiansky cintorín, na ktorom sa pochovávajú vyznávači rozličných vierovyznaní i neverci, spojení smrťou do nekonfliktného spoločenstva. V druhej polovici dvadsiateho storočia naň preniesli niektoré náhrobníky a exhumované pozostatky z rušených starších cintorínov, a tak sa na toto mladé pohrebisko dostali i náhrobné pomníky vyhotovené oveľa skôr, ako vznikla myšlienka o jeho zriadení. Ako príklad možno spomenúť granitový náhrobok rodiny Janszkovcov z roku 1911 (sektor B, č. 316), pod ktorým je pochovaný aj voľakedajší hlavný záhradník piešťanských parkov J. Janszky (+1940). V osemdesiatych rokoch obohatil cintorín urnový háj, založený podľa návrhu Ing. A. Staškovej. Uľahčeniu orientácie slúži rozdelenie cintorína na 8 hrobových sektorov, označených písmenami A – H; urnový háj má vlastné značenie.


01

MUDr. Emanuel Wohlstein

(Dermatológ)

V rade evanjelických hrobov, pritisnutých k severnému oploteniu cintorína,  je i hrob nestora piešťanských dermatológov primára MUDr. Emanuela Wohlsteina (1896 – 1970); v pláne cintorína je označený A-84. Absolvent Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe (1921) nadobudol špecializácie na klinikách vo Viedni, Berlíne, Paríži a Leidene. V Piešťanoch pracoval od roku 1925 a popritom zastával viacero odborných funkcií celoštátneho významu, o. i. predsedal dermatologicko-balneologickej a klimatologickej komisii dermatovenerologickej sekcie ČSLS J. E. Purkyňu. Vedecky činný prednášal v ČSR, Rakúsku, Maďarsku, Rumunsku, Francúzsku; od polovice dvadsiatych rokov sústavne publikoval doma i v zahraničí – len v nemeckých periodikách Dermatologische Wochenschrift a Dermatologische Zeitschrift uverejnil na 20 vedeckých pojednaní. Vyvinul patentovaný prístroj na zisťovanie a vyhodnocovanie lokálnej galvanickej reakcie kože (110699/1964).


02

Abdulah Bečarovič

(Obchodník s balkánskou zmrzlinou)

Keď približne pred 100 rokmi doputoval Abdulah Bečarovič (1862 – 1935) odkiaľsi z južného konca vtedajšej mnohonárodnej  c. k. monarchie do Piešťan, nepriniesol si sem len znalosť výroby balkánskej zmrzliny, ale i po predkoch zdedenú vieru. V novom pôsobisku mal so zmrzlinou úspech, nuž tu zostal natrvalo. Keď skonal, pochovali ho v odľahlom cípe evanjelickej časti cintorína (A-445). V danom prostredí nevšedný náhrobník prezrádza, že pod ním tlejú kosti pravoverného moslima. A hoci časom prestal byť na piešťanských cintorínoch osihotený, spomedzi hrobov súvercov zostáva stále najpôvabnejším a najpozoruhodnejším.


03

Vincenzo Cicutto

(Podnikateľ v staviteľstve)

V rodinnom hrobe A-6, primknutom ku zvyškom betónového plota, ktorý oddeľoval katolícku a evanjelickú časť cintorína, je pochovaný Vincenzo Cicutto (1875 – 1947), Talian, ktorý, vyzbrojený dedičnou znalosťou staviteľského remesla, sa vybral z rodného kraja za obživou za Alpy. V novom prostredí sa presadil. V Piešťanoch založil firmu V. Cicutto a spol., podnikateľstvo stavieb; zaviedol prosperujúcu výrobu terazza, pre ktoré jeho meno znamenalo známku kvality. Úspech a užitočnosť podnikania dosvedčuje nejeden z domov stojacich na piešťanských uliciach. Chod prosperujúcej firmy vykoľajilo povojnové znárodnenie.


04

Václav Rympler

(Kamenosochár)

Náhrobné pomníky v neprebernej mnohosti druhov, tvarov, veľkostí a pomenovaní, zrkadliacich mnohotisícročný vývoj, sú viditeľnou zložkou každého cintorína. Do zástupu ich tvorcov, pobádaných pocitmi piety i objednávkami solventných investorov, patril aj Václav Rympler (1883 – 1949), pochovaný v hrobe B-11, v rovnakom rade, ako príslušníci  rodiny V. Cicutta (3). Rymplerove diela nechýbajú na žiadnom z piešťanských cintorínov; na cintoríne na Žilinskej ceste možno začať ich prehliadku hneď za hlavným vstupom od hrobu farára A. Praznovszkého, na starom židovskom cintoríne musí padnúť do očí aspoň granitový náhrobok manželov Quittnerovcov. Jeho kameňosochárska dielňa pracovala pre široké územie, o čom vydávajú svedectvo cintoríny hoci v Doľanoch, Smoleniciach alebo Vrbovom. (Vrbovské cintoríny sú hodné návštevy z viacerých dôvodov).


05

Milan Antal

(Astronóm)

Na náhrobkoch – nie iba na piešťanských cintorínoch – je mnoho mien Piešťancov, avšak vo vesmíre vari iba jedno. Meno astronóma Milana Antala (1935 – 1999), ktorý odpočíva spolu s  rodičmi v hrobe B-284, unáša vesmírom planetka, pomenovaná tak na počesť tohto objaviteľa desiatok asteroidov. Keď navrhoval pre ne mená, nezabudol na svoje rodisko. Nuž a tak mená  Piešťany i Antal  brázdia vesmírne diaľavy. Hľadieval na oblohu z kupoly observatória na Skalnatom Plese. Škoda, že  úsilie, ktoré vynakladal na vybudovanie hvezdárne v rodných Piešťanoch, sa nezúročilo. Dôstojný náhrobný pomník rodiny pochádza z konca štyridsiatych rokov, kedy ho vybrúsil trenčiansky kamenár Krúpa.


06

Ing. Ivan Haluzický

(Vojenský letec)

Desiatky hrobov vojenských letcov na piešťanských cintorínoch nie sú bez súvislosti s miestnym letiskom. Nejeden z nich zahynul tragicky rovno v Piešťanoch alebo v ich blízkom okolí. Nie tak letec pochovaný v hrobe C-7 – podplukovník letectva Ing. Ivan Haluzický (1913 – 1965). V auguste 1944 (v tom čase mal hodnosť stotníka) previedol piešťanskú povstaleckú posádku do centra povstania na letisko na Sliači. Jej príslušníci potom bojovali na frontoch v Novej Bani, Martine, Vrútkach, Malom Šturci. Po potlačení SNP preletel do ZSSR, kde zastával vysokú veliteľskú funkciu v I. čs. zmiešanej leteckej divízii. Neskôr sa vo vlasti nevyhol represáliám; rehabilitácia prišla veľmi oneskorene. Pamiatku povstaleckej jednotky pripomína  pomník v mestskom parku od akademického sochára L. Ľ. Polláka.


07

Ing. Ivan Ondrejkovič

(Fotograf)

Zdržanlivo upravený rodinný hrob s pozostatkami Ing. Ivana Ondrejkoviča (1935 – 1998), zasunutý medzi mnohými podobne nevtieravými hrobmi v hĺbke sektoru C, na ľavej strane centrálnej aleje (C-610), sa nehľadá ľahko. Vzdelaním poľnohospodársky inžinier našiel zmysel života vo fotografovaní; z počiatočnej záľuby sa napokon stalo povolanie, v ktorom vynikol. Sotva spočítateľné množstvo vydaných poštových pohľadníc, množstvo fotografií v rozmanitých publikáciách, propagujúcich slovenské kúpele (napr. v knihách Trenčianske Teplice, 1989, Piešťany v premenách vekov, 1992), sa so zväčšujúcim sa časovým odstupom čoraz citeľnejšie stáva dokumentom prchavosti dobového vzhľadu kúpeľných miest.


08

Aurel Kajlich

(Akademický maliar)

V rodinnom hrobe rovno pri hlavnej priečnej osi cintorína (E-2) je pochovaný akad. maliar Aurel Kajlich (1901 – 1973). Rodák z Turej Lúky, žiak profesora Maxa Švabinského na Akadémii výtvarných umení v Prahe (1923 – 1927), patril k významným postavám slovenského maliarstva; jeho dielo má miesto v galériách, meno sa dostalo do náučných slovníkov. Maliar, grafik a ilustrátor popri rozmerných maľbách zanechal nepreberné množstvo brilantných kresieb, navrhoval bankovky i poštové známky. Najmä grafické práce vzbudzujú na posmrtných výstavách najmocnejší ohlas. Odborným hodnotením jeho diela sa zapodieval napr. umenovedec M. Váross (1971). Keďže v meste nevznikla galéria, ktorá by sústredila a prezentovala vytvorené dielo, toto sa rozptýlilo na veľkom území; časť sa dostala do súkromných zbierok v zahraničí.


09

Ladislav Ľ. Pollák

(Akademický sochár)

V hrobe E-106 našiel miesto posledného odpočinku akademický sochár Ladislav Ľ. Pollák (1912 – 2002). Koplotovský rodák, absolvent Kafkovej špeciálnej školy monumentálneho sochárstva na pražskej Akadémii výtvarných umení (1939), sa usadil v Piešťanoch, kde spolu s generačnými druhmi A. Kajlichom a V. Vavrom patril ku kmeňovým predstaviteľom výtvarnej obce. Z početných diel inštalovaných v pôsobisku si hodno všimnúť pomník Ludwiga van Beethovena (1939, kultúrna pamiatka SR), pomník pevca oslavnej básne Saluberrimae Pistinienses Thermae  Adama Trajana z Benešova (1948) a fontánu pred rovnomenným kultúrnym zariadením Fontána (1956).Tieto tri diela sú rozmiestnené pomerne blízko pri sebe v mestskom parku, ďalšie zdobia niektoré iné verejné priestory v meste, mnoho je roztrúsených po Slovensku. Nemenej významné ako autorská sochárska tvorba boli majstrove reštaurátorské aktivity, o. i. zabezpečoval transfer parížovského kaštieľa do skanzenu v Pribyline.


10

Ing. Ján Šípoš

(Publicista, popularizátor histórie Piešťan)

Ing. Ján Šípoš (1924 – 1992), pochovaný v hrobe F-51, bol jedným z najzanietenejších popularizátorov histórie Piešťan. Pôvodom nie Piešťanec, vzdelaním nie historik, už na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia sa stal platným členom redakčnej rady Kúpeľného časopisu Piešťany, usilovne študoval archívny materiál a hojne publikoval. Posledná kniha: Piešťany v premenách vekov vyšla v roku jeho smrti. Hoci Piešťany, kde býval a pracoval ako graduovaný ekonóm v zodpovedných funkciách v kúpeľoch, boli pochopiteľne v centre jeho záujmu, v rámci svojich balneohistorických aktivít venoval pozornosť viacerým slovenským kúpeľom. Nezabudol pritom ani na svoje rodisko, čoho najvýrečnejším dokladom zostáva obsažná monografia Trenčianske Teplice (1989).


11

MUDr. František Ernest Scherer

(Lekár)

Zo zrušeného Teplického cintorína (1976) sa na Nový cintorín (F-91) dostali exhumované pozostatky, epitaf a niektoré ďalšie prvky z pôvodného náhrobku zakladateľa Vojenského kúpeľného ústavu, významného odborníka na kúpeľnú liečbu, autora nemecky písanej monografie Die heissen Quellen und Bäder Pöstény (Piestjan) in Ungarn (1837), MUDr. Františka Ernesta Scherera (1805 – 1879). Vzdelaný, ľudomilný lekár a húževnatý propagátor pokrokových metód kúpeľnej liečby, rodák z južných Čiech, zasvätil Piešťanom plných 50 rokov plodného života a v Piešťanoch i skonal. Už za života ho uznávali ako „zakladateľa a priekopníka modernej balneoterapie“ a toto uznanie dosvedčujú vysoké vyznamenania, ktorými ho poctili. Jeho význam presiahol hranice miesta i času, viaceré ním zavedené liečebné postupy sa rozšírili i mimo Piešťan a v nemalej miere sa uplatňujú i dnes. Najčerstvejšie vydanie uvedenej knihy v roku 2000 – vyšla v nemčine i slovenčine – ešte aj po 163 rokoch od prvého vydania sa stretlo so záujmom čitateľov.


12

Rodina Winterova

(Členovia rodiny Winterovej)

V susedstve hrobu F. E. Scherera (11) sa nachádza rekonštruovaný, novo upravený hrob členov Winterovej rodiny (F-92), pôvodne pochovávaných na niekdajšom Teplickom cintoríne.  Socha ženy nad hrobom s tvárou manželky Ľ. Wintera Leony je dielom sochára Alojza Rigeleho (1897 – 1940). Vzdelaný intelektuál Imrich Winter (1878 – 1943) sa rozhodujúcou mierou zaslúžil o vznik múzea v Piešťanoch a jeho starší brat Ľudovít (1870 – 1968) zasvätil činorodý život najmä zveľaďovaniu a propagácii piešťanských kúpeľov, ktoré mala rodina až do poštátnenia (1940) v prenájme. Popri zásluhách o výstavbu radu kúpeľných budov a zariadení – z najvýznamnejších treba spomenúť aspoň komplex Thermia Palace – Irma (1910 –1912) – bol taktiež iniciátorom a investorom výstavby veľkokapacitného moderného Ružového mlyna (1917 – 1918), prvého veľkého priemyselného objektu v meste. Činnosť súrodencov pripomínajú pamätné tabule na jednom z priečelí Kúpeľnej dvorany v parku a na objekte Zelený strom na ulici, pomenovanej príznačne: Winterova.


13

Pomník obetiam prvej svetovej vojny

(Obete prvej svetovej vojny)

Pri zániku cintorínov sa vždy stratí veľa svedkov, veľa dokladov minulosti. Spravidla i vtedy, keď existuje snaha poskytnúť im nové dôstojné miesto. Pri premiestňovaní pozostatkov väčšieho počtu obetí prvej svetovej vojny (1914 – 1918) z individuálnych hrobov na Teplickom cintoríne, sa nezachovali pôvodné náhrobné kamene, a tak s každým náhrobníkom zmizlo i na ňom napísané meno nebohého. Nový spoločný žulový pomník – iste dôstojný – na pridelenom privilegovanom mieste sektoru F zjednocuje všetky obete v dokonalej anonymite.


14

Marek Lubošinský

(Šľachtic, hotelier a zberateľ umenia)

V miestnom prostredí nezvyčajný pravoslávny kríž, vyrytý do vcelku nenápadnej náhrobnej dosky, je vari to jediné, čo môže podnietiť náhodného okoloidúceho, aby sa v hĺbke cintorína pristavil akurát pri hrobe G-211. Vedľa kríža vytesané neotitulované meno Marek Lubošinský (1891 – 1980) nosil vzdelaný a svetaznalý muž, šľachtic rodom i šľachtic ducha s pohnutým osudom emigranta, ktorý našiel v Piešťanoch nový domov a na konci života obohatil Balneologické múzeum veľkolepým darom svojej zbierky cenných starožitných orientálnych predmetov. Zbierka, i s životopisnými údajmi darcu, má v muzeálnej expozícii vyhradený vlastný priestor.


15

Prof. MUDr. Štefan Siťaj, DrSc.

(Lekár - reumatológ, publicista)

V kolumbáriu urnového hája, za mramorovou doskou s menom Prof. MUDr. Štefan Siťaj, DrSc. (1911 – 1990) je uložená urna s  popolom zakladateľa a mnohoročného riaditeľa Výskumného (Národného) ústavu reumatických chorôb v Piešťanoch (1952). Odborník svetového významu, dopisujúci člen Slovenskej akadémie vied, vedúci Subkatedry reumatológie Ústavu pre vzdelávanie lekárov a farmaceutov, expert Svetovej zdravotníckej organizácie pre choroby pohybových ústrojov, čestný člen 15 zahraničných reumatologických spoločností, človek ovenčený mnohými poctami, má prvoradú zásluhu, že význam Ústavu ďaleko presiahol hranice štátu.  Množstvo publikovaných závažných vedeckých prác i aktívna znalosť viacerých cudzích jazykov vrátane latinčiny, mu otvárali cestu k predsedníckym postom významných medzinárodných vedeckých kongresov; v zahraničí býval žiadaným prednášateľom.


Ferdinand Goldstein

(Partizán)

V židovskom sektore cintorína sa nachádza hrob Ferdinanda Goldsteina, 17. septembra 1963 zapísaný do zoznamu kultúrnych pamiatok SR pod evidenčným číslom 973/0. F. Goldstein (1918 – 1944) študoval nemčinu, angličtinu a telovýchovu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1936 – 1939), avšak v situácii, ktorá nastala po rozpade Republiky a vnútení protektorátu českým zemiam, nemohol štúdium dokončiť. Ako príslušník partizánskej skupiny Nováky – Jegorov sa zúčastnil SNP a 18. novembra 1944, spolu s trinástimi druhmi, padol v Gaderskej doline. Po vojne jeho telesné pozostatky vyzdvihli zo spoločného hrobu a dôstojne pochovali na terajšom mieste. Karlova univerzita si ho posmrtne uctila udelením doktorátu.


17

17 náhrobných kameňov

(17 náhrobných kameňov zo zrušeného pohrebiska v obci Banka)

Pri južnom a čiastočne i pri východnom oplotení židovského sektora, v prítmí medzi bujnou vegetáciou, je zoradených 17 bohato popísaných náhrobných kameňov – 10 je celkom nepoškodených –, ktorých vek siaha ďaleko pred dátum vzniku cintorína. Pochádzajú zo zrušeného pohrebiska v susednej obci Banka a pripomínajú skutočnosť, že tam prinajmenej v devätnástom storočí už existovala početná židovská komunita. (Na bývalom cintoríne zostal na pôvodnom mieste jediný pomník, obopnutý mohutným kmeňom lipy, ktorá ho ochránila pred odstránením).


CINTORÍN NA ŽILINSKEJ CESTE

CINTORÍN NA ŽILINSKEJ CESTE, nazývaný tiež Horný alebo Starý, zriadili v druhej polovici devätnásteho storočia. Ústredným symbolom je stĺpový kamenný pomník ukončený krížom s korpusom, pri drieku stĺpa so sochou Panny Márie, umiestnený po pravej strane aleje, asi uprostred vzdialenosti medzi vstupom a cintorínskou kaplnkou. Vytesaný rok 1864 možno považovať za rok vzniku cintorína, avšak oplotenie od ulice vymurovali až roku 1893, čo potvrdzujú mramorové tabule, vsadené do pilierov brány hlavného vstupu. Najstaršie náhrobky, či už kamenné alebo kovové, odrážajú dobový vkus i obmedzené finančné možnosti prevažne roľníckeho obyvateľstva, ktorému cintorín slúžil. Z kameňov sa až do polovice dvadsiateho storočia najčastejšie používal pieskovec; kovové náhrobné kríže sa zhotovovali z liatiny. Vari najvýraznejším, ale i najšpecifickejším tvarom, ktorý sa nachádza na cintoríne hneď v niekoľkých exemplároch, sú do akejsi podkovy spriahnuté „manželské“ náhrobné kamene. Boli v obľube najmä v devätnástom storočí, sporadicky sa zhotovovali ešte i v prvých rokoch dvadsiateho storočia, na úzkom páse územia zhruba od Trnavy po Piešťany, s centrom v Dobrej Vode a jej blízkom okolí.

Kaplnka sv. Jozefa slúžievala do postavenia nového obradného objektu ako márnica, resp. skladište; terajšia úprava pochádza z roku 2001. Vo výraze plebejský cintorín je miestom posledného odpočinku príslušníkov viacerých autochtónnych rodov; odpočívajú na ňom i zaslúžilí jednotlivci. 23 416 m² veľká plocha s okolo 2 500 evidovanými hrobmi je rozdelená na 6 sektorov, označených A – F.


18

Alexander Šindelár

(Rímskokatolícky dekan - farár, starosta)

Niekoľko krokov od hlavného vstupu, po pravej strane aleje (B-77) je pochovaný niekdajší piešťanský rímskokatolícky dekan-farár a od roku 1931do roku 1938 aj starosta Alexander Šindelár (1888 – 1947), ktorý zišiel zo sveta rukou vraha priamo v budove fary, kde túto udalosť pripomína pamätná tabuľa umiestnená na priečelí. Tragický skon na sklonku dňa zasväteného ucteniu pamiatky zosnulých (2. novembra) mu zabezpečil miesto v spomienkach obyvateľov. V susedstve hrobu, pointovaného rozmerným pieskovcovým náhrobným pomníkom v podobe štylizovaného, bohato zdobeného kríža, je viacero starších a skromnejšie označených kňazských hrobov, pri ktorých sa hodno pristaviť.


19

Valér Vavro

(Sochár)

V rodinnom hrobe s decentnou náhrobnou architektúrou (D-65) odpočíva významný slovenský sochár – monumentalista, portrétista a reštaurátor – piešťanský rodák Valér Vavro (1911 – 1992). Autor stoviek sôch, súsoší, búst, reliéfov, náhrobníkov, nositeľ Ceny mesta Piešťany (1978), prestížnej ceny M. Benku (1981), pamätnej plakety Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti (1991) a iných ocenení, prežil podstatnú časť života v rodisku, kde ho pripomína o. i. plastika Úroda, osadená pred Balneologickým múzeom – Kúpeľnou dvoranou (1937), Pomník padlým v prvej svetovej vojne pred kostolom sv. Štefana (1937), Pomník oslobodenia na námestí SNP (1950), či socha Pozdrav z frontu pred kolonádou na Winterovej ulici (1965). Popri portrétoch velikánov svetovej kultúry (L. van Beethoven, Rembrandt van Rijn) vyhotovil celú galériu búst slovenských osobností (D. Jurkovič, J. Króner, Š. Moyses, J. Nemčík, Z. Nováček, J. Palkovič, A. Sirácky), vrátane takých, ktoré boli tesne späté s Piešťanmi (o. i. K. Duffek, K. Havlíková, A. Kajlich, F. E. Scherer, I. Stodola, G. Vámoš); portrétoval aj množstvo drobných ľudí.  Viaceré diela – pokiaľ nezdobia budovy, námestia, parky či cintoríny – vlastnia múzeá a galérie, vrátane Slovenskej národnej galérie.


20

Rodina MUDr. Kolomana Fodora

(Rodina kúpeľného lekára)

Pri nástupnej aleji, približne oproti hlavnému krížu, sa pomaly poddáva zubu času rozmerná betónová neoklasicistická hrobka (D-131) rodiny kúpeľného lekára MUDr. Kolomana Fodora (1849 – 1929). Na jej čelnej stene sa skvie predikát Mankeobüki, ktorý výrečne pripomína oddanosť pána bývalého „riaditeľa kúpeľných lekárov“, poslanca uhorského snemu a kráľovského radcu, dekorovaného viacerými radmi a vyznamenaniami, niekdajšej monarchii. Od roku 1884 prezentoval vlastné odborné poznatky i publicisticky: Pöstyéni iszapfürdő (Piešťanské bahenné kúpele), Pöstyéni iszapfürdő különös tekintettel a „Massage“ gyógymódra (Piešťanské bahenné kúpele so zvláštnym zreteľom na „masáž“ ako spôsob liečby, 1888). Na prelome storočí vyšla vo viacerých vydaniach vo Viedni a Lipsku aj nemecká mutácia: Schlammbad Pistyan (Pöstyén) in Ungarn mit besonderer Berücksichtigung der „Massage“-Heilmetode. Pôsobenie K. Fodora v Piešťanoch pripomína i pamätná tabuľa na dome č. 23 na Winterovej ulici.


21

Eduard Klubica

(Dokumentarista a propagátora piešťanských reálií)

Rovnako skromný, ako strohý kovový kríž s primontovanou neveľkou identifikačnou tabuľkou, na ktorej možno s námahou prečítať meno Eduard Klubica (1912 – 1978), učupený rovno pri severnej obslužnej ceste na samom okraji cintorína, označuje hrob (A-293), v ktorom tlejú kosti originálneho a neúnavného objavovateľa, dokumentaristu a propagátora piešťanských reálií. Na verejnosti bol skôr známy pod menom Sekera, nuž a tak ktosi znalý skutočnosti dodatočne rozmnožil informačné vlastnosti tabuľky o tento údaj, ktorý neumelo vyškriabal do mäkkého kovu. Užitočným vrcholom sebarealizácie Eduarda Klubicu Sekeru bola činnosť spojená s redigovaním časopisu Saluberrimae Pistinienses Thermae (1948), pre ktorý, popri štandardnej redaktorskej práci i fotografoval a písal. Obľúbený bol najmä svieži seriál Z histórie Piešťanských kúpeľov.


22

Kamenné náhrobky z devätnásteho storočia – či už vzišli z ruky ľudového umelca alebo vznikli v profesionálnej kamenárskej dielni – zrkadlia slohové cítenie doby. Na viacerých dážď či iný prírodný zásah zotrel nápisy, niektoré nesú stopy brachyálneho poškodenia, a zas na iných sa akousi priaznivou zhodou okolností zachovali stopy polychrómie, ktorá nebývala 19. storočiu cudzia. Najčastejšie sa vyskytujú rôzne tvary vrcholiace krížom, ale nie sú výnimočné ani prosté doskové stély, zdvojené náhrobky, rozmanité hranolovité a ihlanovité útvary s klasicisticky alebo historizujúco stvárnenými povrchmi. Pomerne častým odkazom devätnásteho storočia sú popri kamenných pamätníkoch i ornamentálne liatinové kríže.


23

Náhrobníky v tvare kríža boli typickým spôsobom označovania katolíckych hrobov. Hoci v slohových prejavoch devätnásteho storočia má svoje miesto široká škála  funebrálnej plastiky, napr. podoby anjelov alebo plačiek, a samozrejme tiež množstvo drobných architektonických tvarov, ako fiála, stĺp, obelisk, edikula a pod., už či z kameňa alebo z kovu, v Piešťanoch sa z kovových artefaktov vyskytujú prevažne práve iba ozdobné liatinové kríže s korpusmi a tabuľkami s textom, upevnené v kamenných alebo betónových podnožiach. Najčastejšou, i keď nie výlučnou výzdobou liatinových krížov a rámovania tabuliek býva bohatý, vynaliezavý rastlinný ornament. 


ŽIDOVSKÝ CINTORÍN NA JÁNOŠÍKOVEJ ULICI

ŽIDOVSKÝ CINTORÍN NA JÁNOŠÍKOVEJ ULICI je starším z dvoch židovských pohrebísk v Piešťanoch. Na zostatkovej oplotenej obdĺžnikovej ploche sa nachádza 637 zväčša dobre zachovaných náhrobkov – pieskovcových, mramorových, granitových a ojedinele i terazzových – rozmanitej veľkosti, tvaru i veku; najstaršie z identifikovaných pochádzajú z polovice devätnásteho storočia. Z pôvodného pozemku bol koncom dvadsiateho storočia vyňatý ceremoniálny objekt (ciduk hadin), ktorý po úprave slúži profánnemu účelu. Z funebrálneho inventára Pohrebného bratstva (Chevra kadiša) sa zachoval nepoškodený pohrebný voz (merkavat-ha-metim), t. č. uskladnený na cintoríne v provizórnom prístrešku. O počiatkoch pietneho poľa (bet olam) niet dostupných spoľahlivých údajov, no keďže roku 1736 žilo v Piešťanoch 13 židovských rodín a ich počet ešte do konca storočia narástol na štvornásobok, nie je vylúčené, že sa na ňom pochovávalo už v osemnástom storočí. Predpoklad by mohla potvrdiť až identifikácia najzvetralejších pieskovcových stél. Cintorín, hoci nebol formálne vyhlásený za kultúrnu pamiatku, má všetky hodnotové vlastnosti pamiatkového súboru a je jednou z najvzácnejších pozoruhodností Piešťan.


24

Nábožná židovská pospolitosť vnímala náhrobný kameň ako obetný dar, náhradu za rozklad porušiteľného tela, hlásateľa očistenia a vzkriesenia zosnulého. Trvanlivosť kameňa ho robila blízkym večnosti. Stély zavŕšené oblúkom majú pripomínať tabule Desatora. Každé hebrejské písmeno je posvätné, písmená vytesané do kameňa dávali nádej, že nebudú zničené, a keďže Zákon nedovoľoval zobrazovať „podobu ničoho, čo je hore na nebi, alebo dolu na zemi, alebo vo vodách pod zemou“ (Ex 20,4), tak tvorivosť národa sa na náhrobkoch prejavovala ornamentom a dekoratívnym písmom. Akýkoľvek ozdobný motív sa stával symbolom, ktorý v skratke vypovedal o zosnulom. Gesto žehnajúcich rúk, v ktorom možno nájsť i obrysy hebrejského písmena šín, symbolizujúceho Všemohúceho, znamená, že zosnulý bol kohen, potomok veľkňaza Árona, ktorý mal právo vyslovovať žehnajúcu formulu: „Nech vás Pán žehná a ochraňuje, nech nad vami rozjasní svoju tvár...“ (Nu 6,23 – 26).


25a

Hoci slobodu výtvarného prejavu zväzovali prísne predpisy, výzdoba tvarovo rozmanitých náhrobných kameňov prekvapuje nápaditosťou foriem a bohatstvom schopností vypovedať. Ak umne zobrazená otvorená kniha pripomína, že v hrobe tlejú kosti mudrca – znalca Tóry, potom krčiažok, miska či iné umývacie náčinie oznamuje, že nebohý bol levita; korunka alebo hviezda symbolizuje muža, zlomený strom, zlomená svieca, ohnuté pero sú vo všeobecnosti znakmi smrti. Niektoré ozdobné články, často považované iba za prejav slohu, sú ozvenou mysticizmom presiaknutej histórie vyvoleného národa. Tak stĺpy vytesané po stranách stély majú predobraz v bronzových stĺpoch predsiene Jeruzalemského chrámu, pomenovaných Jakín a Bóaz (1 Kr 7,15 – 22).


26

Pokiaľ sa nábožný Izraelita z akýchsi pohnútok predsa odhodlal zobraziť živého tvora – hoci leva alebo jeleňa, čo boli časté priezviská Židov v diaspore – určite pre to našiel zdôvodnenie v posvätných textoch. Tak, keďže prorok Ezechiel rozprával o štyroch bytostiach, ktoré „...všetky štyri mali leviu tvár“ (Ez 1,10), strážcovia Zákona rozhodli, že pri dodržaní istých pravidiel leva zobrazovať možno. Ako symbol kráľovskej moci ho potom s obľubou aplikovali na pláštikoch Tóry, oponách svätostánku i niektorých iných kultových predmetoch, a s rôznym významom aj na náhrobkoch. Levy na náhrobku znalca Tóry ochraňujú ako čestná stráž otvorenú Knihu kníh. Od prípadu k prípadu dostávali dišpenz jelene, medvede, vtáky, ryby i viaceré ďalšie tvory.


27

Epitaf na náhrobníku nad hrobom piešťanského ortodoxného rabína Kolomana Webera (zomrel r. 1931), pripomína jednu z najvýraznejších osobností židovského náboženského i politického života v medzivojnovej ČSR. Ako hlavný rabín a predseda Ústrednej kancelárie autonómnej ortodoxnej židovskej obce na Slovensku a Podkarpatskej Rusi zosobňoval fundamentalizmus, s ktorým sa nie všetci veriaci dokázali stotožniť. Nespokojnosť časti príslušníkov piešťanskej náboženskej obce s jeho aktivitami bola jednou z príčin revolty, ktorá v roku 1926 vyústila do založenia nezávislej neologickej komunity s vlastným rabínom, vlastnou synagógou (1928) a od počiatku tridsiatych rokov i vlastným pohrebiskom, vyhradeným pre komunitu pri zriaďovaní nového obecného cintorína na Bratislavskej ceste. Akokoľvek, K. Weberovi sa ušlo miesto i v Zlatej knihe Slovenska 1918 –1928 (II. vydanie 1930); jeho meno sa bežne vyskytuje v publikáciách venovaných dejinám Židov na Slovensku.


KOCURICKÝ CINTORÍN

Niekdajšia samostatná obec Kocurice sa vynorila z preddejinnej temravy – rovnako ako Piešťany – v roku 1113 pod menom Koswran. Po stáročiach samostatnej existencie sa roku 1974 zlúčila s Piešťanmi do jediného administratívneho celku a stala sa jednou z mestských častí. Napriek dlhým dejinám, najstaršie dochované trojrozmerné doklady minulosti Kocuríc však pochádzajú až zo začiatku dvadsiateho storočia. Takými sú najmä kamenné náhrobky, ktoré akousi zhodou okolností nezmizli medzi výtvarne nezaujímavými prefabrikátmi, zaplavujúcimi cintorín zhruba od polovice minulého storočia. Najvzácnejšie zo starých náhrobných kameňov preniesli do nášho času čosi z pôvabu voľakedajšieho ľudového umenia. Ako na každom piešťanskom pohrebisku i na tomto možno vidieť aj ukážku zrelého kamenárskeho remesla Václava Rymplera (viď 4). Ústredný, „hlavný“ kamenný kríž, ktorý vznikol v jeho dielni roku 1927, patrí k ozdobám cintorína. Medzi náhrobnými pomníkmi je i pomník miestnych obetí svetových vojen.

kocurice
28
29

Autor textu: Ing. arch. Ľubomír Mrňa

Autor fotografií: Jozef Radošinský

Detská knižnica