Pamiatky ľudovej kultúry

Región a odkazy / Pamiatky Piešťan a okolia / Pamiatky ľudovej kultúry

Historické fotografie zo začiatku 20. storočia jednoznačne dokumentujú, že Piešťany mali v tých časoch - s výnimkou kúpeľnej osady Teplice - ešte vyhranený dedinský charakter. Zo starých trojpriestorových hlinených domčekov so slamenou strechou však nezostal v teréne už ani jeden. V Balneologickom múzeu sa zachovala aspoň jeho replika, zhotovená ľudovými majstrami, ktorí ešte ovládali pôvodné stavebné technológie. Objekt postavili pri príležitosti otvorenia múzea v rokoch 1932 - 1933.

V ľudovej kultúre - hmotnej i nehmotnej - malo veľmi dôležité miesto náboženstvo. Na význačných miestach v chotári sa nachádzali symboly kresťanstva - kríže a božie muky, a pri vstupe do dediny vítali návštevníka kamenné sakrálne plastiky. Dodnes sa zachoval Trojičný stĺp pri starej ceste smerom na obce pod Malými Karpatmi z roku 1883. Ďalšie plastiky boli osadené v intraviláne Piešťan. V päťdesiatych rokoch 20. storočia - v časoch najtvrdšej totality - boli tieto plastiky odstránené zo svojho pôvodného miesta a sústredené v parčíku pri Kostole sv. Štefana kráľa, kde sa nachádzajú dodnes.

Z drobných sakrálnych stavieb má ešte výrazne ľudový charakter zvonička v popredí s ukrižovaným Kristom - krucifixom - na Staničnej ulici v Piešťanoch, ukrytá na začiatku pagaštanovej aleje.

Vráťme sa však k pamiatkam, vytvoreným ľudovými kamenármi. Najčastejšie sa s ich prácami možno stretnúť na cintorínoch. Okrem obvyklých krížov s korpusom vytvorili do pieskovca aj zvláštne oblúkovité manželské náhrobníky, ktoré sú špecifické pre región Piešťan a Trnavy. Etnograf Rudolf Bednárik lokalizuje vznik týchto náhrobníkov do neďalekej Dobrej Vody, kde sa začínajú objavovať od polovice 19. storočia, a tamojší kamenári ich vyrábali pre široké okolie.

Od kamenných sakrálnych plastík je iba krôčik k dreveným. Drevo je však oveľa poddajnejším a rozšírenejším materiálom, preto snáď nebol dom, v ktorom by chýbala soška s náboženskou tematikou. Tie totiž mali ochrániť príbytok a jeho obyvateľov od všetkého zlého - od chorôb, neúrody, prírodných živlov, vojen, zlých duchov a ďalších nebezpečenstiev. Drevené plastiky sa dali kúpiť na púťach. Hoci v okolí Piešťan bolo viac pútnických miest - kedysi medzi ne patrili aj neďaleké Sokolovce - predsa len najvyhľadávanejším cieľom veriacich bol Šaštín so sochou Sedembolestnej Panny Márie. Preto popri symbole kresťanstva, kríži s korpusom, boli piety zo Šaštína najrozšírenejšími ľudovými plastikami na celom západnom Slovensku. Tieto piety boli síce remeselne dobre zvládnuté, ale vyrezávali sa vo veľkých sériách a v rôznych veľkostiach, preto sú poznačené istou rutinou. Zaujímavejšie a z dnešného hľadiska hodnotnejšie boli individuálne práce miestnych ľudových rezbárov - samoukov. Aj oni vychádzali z nejakej náboženskej predlohy, často ju však dokázali tlmočiť veľmi originálne a presvedčivo. Sakrálne plastiky sa umiestňovali do výklenkov na priečelí domu, niekedy i kultového kúta izby.

V ľudovom prostredí sa využíval široký sortiment hrnčiarskych výrobkov - od mliečnikov cez trojnožky až po svadobný hrniec. Tieto hrnce mali veľké rozmery a obsah 30 - 40 litrov, preto ich konštrukcia bola zosilnená tzv. retiazkami, ktoré tvorili jedinú ozdobu zvonku zväčša neglazovaných svadobných hlinených hrncov. Niekedy na nich nachádzame aj iniciály nevesty. Hrnčiarske výrobky patrili k čisto úžitkovým predmetom roľníckeho domu a kupovali sa na jarmokoch.

Ľudová fajansa bola už vzácnejším a skôr sviatočným druhom keramiky. Slúžila k ozdobným a reprezentačným účelom. Ako riad sa využívala v obmedzenej miere. Taniere a misy sa vešali do radu na stenu a malé džbány a sväteničky slúžili k náboženským úkonom. Držala sa v nich svätená voda. Fajansy mali ciničito - olovnatú glazúru a šedú hlinu. Priniesli nám ju habáni - novokrstenci, ktorí sa v l6. storočí usadili v západnej časti dnešného Slovenska. Od 18. storočia habánska fajansa zľudovela. Väčšina dielní bola rozložená v obciach po oboch stranách Malých Karpát. Najsevernejšia sa nachádzala v Trenčíne. V okolí Piešťan bolo tiež niekoľko dielní, kde pracovali potomkovia Habánov. Silnej konkurencii továrenských výrobkov najdlhšie - až do 1. svetovej vojny - odolávala dielňa Odlerovcov v Dechticiach. Na dedičstvo Habánov nadviazala i manufaktúra v Modre, kde sa dodnes vyrába známa modranská majolika.

Výšivka mala mimoriadne dôležité postavenie v ľudovej kultúre - sprevádzala človeka od narodenia až po hrob. Šestonedieľka bola aj so svojím dieťaťom oddelená od ostatných členov domácnosti a návštev kútnou plachtou, ktorá sa v okolí Piešťan volala záponná plachta. Najčastejšie bola zhotovená z dvoch, prípadne troch šírok konopného plátna a vo výšivke (alebo vytkávaní) nesmela chýbať červená farba, ktorá mala ochrániť matku a dieťa pred urieknutím. Takáto prevencia bola pochopiteľná pri zohľadnení častého úmrtia rodičiek i novorodeniatok ešte v prvej polovici 19. storočia.

Výšivkárske umenie sa však najviac uplatnilo na piešťanskom ľudovom odeve, na kroji, kde najhonosnejšou časťou boli rukávce. Vyšívalo sa plochým stehom a na dierky. Vzory predkresľovali pisárky. Dominantné farby piešťanského ženského kroja boli žltá (sirková) a oranžová (žeravá), neskôr aj červená a modrá. Pomerne veľké dierky sa zapĺňali pavúčikmi - gatrami, podobne ako v trnavskej výšivke. Pôvodne z pomerne jednotného výrazu piešťanského kroja, ktorý sa nosil v údolí Váhu medzi Piešťanmi a Novým Mestom nad Váhom, sa niekedy koncom 19. storočia vyčlenilo 10 obcí na pravej strane Váhu. Presné miesto vzniku varianty piešťanského kroja nepoznáme, ale veľa naznačuje pomenovanie tejto "novej" výšivky - krakovianska. Vyznačovala sa drobnými dierkami a s celkovým zmenšením jednotlivých motívov. Na bežné nosenie sa vyšívali rukávce, ktoré sa smerom dole zužovali (na skos), na sviatky a slávnostné príležitosti sa ženy parádili v širokých - taclových rukávcoch. Proces inovácie sa zavŕšil, keď sa do stredu výšivky taclových rukávcov zakomponovala piešťanská paličkovaná čipka. Zvláštnosťou bola sukňa, ktorá sa skladala z dvoch dielov - predného a zadného. Sukne boli okolo pása nazberané a ich šírka dolnej časti dosahovala spolu až 8 metrov. V medzivojnovom období, keď u nás už bola ľudová kultúra dlhší čas na ústupe, stal sa tento veľmi pôsobivý ľudový odev najznámejším slovenským krojom. O piešťanský kroj prejavovali záujem aj návštevníci kúpeľov a neraz si ho kupovali ako vzácny suvenír v obchode s ľudovým umením.

Pre úplnosť treba ešte dodať, že v obciach, ktoré dodnes administratívne patria do piešťanského okresu a ležia juhozápadne od Piešťan smerom k Malým Karpatom, sa vždy nosil trnavský kroj, ktorý tiež patrí medzi najkrajšie ľudové odevy na Slovensku.


Tradičný ľudový dom v piešťanskom Balneologickom múzeu
Interiér ľudového domu so zariadením. Fajansové misy a krčiažky patrili k výzdobe domov bohatších gazdov.
Detail Trojičného stĺpa na Vrbovskej ceste z roku 1883, znázorňujúci sv. Rodinu
Kríž s korpusom a drevená zvonička v časti Piešťan, nazývanej Pažiť
Božie muky v chotári obce Hubina
Oblúkovitý dvojitý náhrobník určený pre manželov, Nižná
Náhrobník v tvare srdca ukončeného krížom. Zhotovili ho kamenári z Dobrej vody v roku 1795 pre súkenníckeho majstra Františka Kubána z Chtelnice.
Madonna s dieťaťom od neznámeho ľudového majstra; miesto nálezu Bašovce pri Piešťanoch
Šaštínska pieta patrila medzi najrozšírenejšie drevené ľudové plastiky na území celého západného Slovenska.
Fajansová misa s nápisom Stefan Spaczek 1859; miesto nálezu Chtelnica
Svadobný hrniec s iniciálami nevesty B A (Beta Antolíková); miesto nálezu Ostrov
Dvojdielna kútnica z Veľkých Kostolian; krížiková výšivka červenou a bielou bavlnou na konopnom plátne; začiatok 20. storočia
Mária Mizeráková z Pobedima predvádza postup pri paličkovaní tradičnej piešťanskej čipky.
Ženský piešťanský kroj z tridsiatych rokov 20. storočia. Muži prestali nosiť ľudový odev už začiatkom storočia. Taclové rukávce majú často čipkovú vložku.

Autor textu: Kornel Duffek

Autori fotografií: Eva Drobná, Tomáš Hudcovič, Jozef Radošinský ml.

Detská knižnica