Pavel Hirax Baričák

Rozhovory / Pavel Hirax Baričák
baricak
Foto: Branislav Šimončík

Je osobnosť ktorú ťažko charakterizuje jedno slovo či profesia. Jeho život sa skladá z mnohých rolí – mimoriadne aktívny človek, pozitívne naladený básnik, cestovateľ, spisovateľ, textár, fotograf, vydavateľ, hudobník a bloger, filozof, otec dvoch detí... Tvrdí o sebe, že nepíše literatúru (a už vôbec nie hodnotnú), no doposiaľ publikoval takmer dvadsiatku titulov, medzi ktorými nájdete poéziu, cestopisy, motivačné knihy i beletriu. Jeho tvorba sa stala predmetom diskusií literárnych kritikov, on však chce svojimi textami ľudom rozdávať lásku a pomáhať na ceste ako sa stať lepšími.

Do Piešťan prišiel Hirax 27. marca 2014 predstaviť knihu Šlabikár šťastia. Rozprávanie z ktorého sršala pozitívna energia dopĺňal príjemnou hudbou Hiraxov kamarát, líder martinskej kapely Bačova Fujara, Ďuri Hnilica.

O prezývke Hirax, životných rozhodnutiach i prianí venovanom obyvateľom Piešťan nám porozprával v krátkom rozhovore.


Ako vznikol pseudonym, prezývka Hirax?

Celkom jednoducho Hirax je jedna americká kapela, a keď sme boli malí , asi 15 roční fagani, dávali sme si prezývky. Ja som hral na gitare a Hirax som si vymyslel práve podľa tejto kapely.

Vo svojom vystúpení ste často spomínali dôležitosť výberu správnej životnej cesty.Ktoré svoje životné rozhodnutie považujete za najlepšie?

Keď som bol mladý chalan tak som často odpovedal v časopisoch, že to a to by som vrátil späť, tam som spravil prešľap, teraz však odpovedám úplne inak,. Všetko sa to malo stať, všetky svoje prešľapy som mal spraviť a keď sa v úvodzovkách rozhodnem zle, tak to vnímam, že ešte to nie je doriešené, mám sa kdesi vrátiť a zopakovať si to. Takže nedelím rozhodnutia v živote na dobré a zlé. A verím, že akékoľvek rozhodnutie je lepšie ako apatia.

Vaše knižky sú často terčom kritiky a negatívnych reakcií. Ako vnímate kritiku, dokáže vás negatívny názor demotivovať?

Ja vždy hovorím, že človek, ktorý píše kritiku, ju vždy píše kvôli niečomu. To znamená, že možno sa mu ozaj moje knižky nepáčia a on má samozrejme právo to povedať. Viem o ľuďoch, ktorí zaniesli niektoré moje romány po pol dni späť do kníhkupectva so slovami, že oni také vulgárnosti čítať nebudú. A ja tých ľudí chápem, rozumiem im pohnútkami, jednoducho tie knižky ešte nemali čítať a ja ich názor akceptujem. Tiež viem o takých, ktorí píšu negatívne kritiky len preto, že mne sa darí a im práve nie . Vtedy to človeka trošku hnevá. Ale beriem to tak, že všetko je tak, ako má byť a aj ja som dnes na tomto mieste preto, že tu jednoducho mám byť, písať, rozprávať, robiť ľudom radosť.

Pre mnohých ste príkladom človeka žijúceho šťastný, spokojný a vyrovnaný život. Máte vy nejaký životný vzor, niekoho, koho obdivujete a hovoríte si, že takto by som chcel žiť aj ja?

Takých ľudí je veľmi veľa, ktorí žijú oveľa čistejšie, krajšie a duchovnejšie a idú si za svojím cnostným cieľom. O nich sa dá povedať, že sú to také moje vzory, od ktorých sa mám stále čo učiť. Nerád by som niekoho zabudol a preto nechcem ani nikoho z nich vyzdvihovať. Často sú to obyčajní ľudia, ktorých máme okolo seba.

Ako relaxujete?

Relaxujem čítaním, vždy mám rozčítaných minimálne 5 kníh a do ruky si beriem vždy tú, na ktorú mám chuť. Keď som už veľmi unavený, pustím si nejaký dokument alebo obyčajný futbal a pri tom potom aj zaspím.

Čo by ste ako autor Šlabikára šťastia, teda akéhosi návodu na šťastie, popriali Piešťancom?

V Piešťanoch vidím vďaka bahnu a kúpeľom, ktoré tu máte, symbol očistného mesta. Obyvatelia Piešťan by mali prijať svoje mesto, milovať ho, ďakovať za to, že môžu bývať v tomto očistnom meste. Funguje to na takom princípe, že „ako je vo vnútri – tak je aj na vonok“. Keď je mesto očistné, tak aj ľudia, ktorí v ňom bývajú, sú schopní sa očisťovať rýchlejšie a byť za to vďační. Takže určite vnímať silu a energiu svojho mesta a čerpať z nej čo najviac.

P1100606
P1100622
P1100628
Detská knižnica