Dušan DUŠEK (1946)
básnik, prozaik, scenárista, vysokoškolský pedagóg, Čestný občan mesta Piešťany
Literárnej tvorbe sa profesionálne venuje od roku 1979. Je autorom kníh pre deti a mládež (Pištáčik, Pištáčik sa žení, Babka na rebríku), prozaických diel pre dospelých (Kufor na sny, Pešo do neba, Slamienka, Melón sa vždy smeje, Počúvať je zadarmo), básnických zbierok (Dúšky, Príbeh bez príbehu), rozhlasových hier (Pretože aj napriek tomu, Strojček na spomienky), ale aj scenárov pre film a televíziu (Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ, Krajinka). Za svoju tvorbu získal mnohé ocenenia - Cenu Trojruža 1992 za knižky pre deti, Cenu Rudolfa Slobodu 2000 za film Krajinka, Cenu Dominika Tatarku 2000 za knihu Pešo do neba, Krištáľové krídlo 2002 v kategórii Publicistika a literatúra a najnovšie cenu Slnko v sieti 2014 za výnimočný prínos slovenskej kinematografii. V súčasnosti pôsobí ako pedagóg na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave. Svoje detstvo prežil v Piešťanoch, kam sa dodnes rád vracia - osobne, v spomienkach i v jednom zo svojich románov, nazvanom Zima na ruky.
Dušan Dušek a Piešťany
„Saint-Exupéry povedal, že všetci pochádzame z krajiny detstva. A to moje detstvo sú naozaj Piešťany. V tomto meste som chodil do školy do svojich štrnástich rokov a ešte rok a pol som tu býval, kým sme sa neodsťahovali do Bratislavy. Zážitky v detstve sú preto také krásne, lebo prichádzajú nové nepoznané veci, všetko sa zažíva prvý raz, prvý raz ide človek do školy, zamiluje sa, ide na výlet… To najlepšie ostáva v pamäti a z toho človek vládze žiť. Zážitky z detstva akoby časom opeknievali, preto na ne ľudia spomínajú. A ja sa preto takisto neustále vraciam do Piešťan ku konkrétnym ľudom, zážitkom a historkám.“
„...ale o detstve som písať neprestal, objavuje sa u mňa v mnohých prózach, lebo jeho definícia je ľahká - raj, čo v tomto živote máme, je práve detstvo. Sú chvíle, keď si napríklad spomeniem, akú eufóriu som prežíval zo svetla v piešťanskom kúpeľnom parku. Viem si presne vybaviť, ako idem na bicykli a vnímam, ako je tam nádherne. Dodatočne si uvedomujem, aké som mal šťastie, že som sa hýbal v nádhernom prostredí kúpeľného mesta, ktoré je neporovnateľné s tým, čo vidí dieťa, keď musí ísť po ulici v Petržalke. Ono má takisto svoj zázračný svet a svoju zázračnú dušičku, ale to okolie je šedivé a drsné...“